← Späť do zoznamu článkov (bezrast)
V rozprave o tom, či môže byť ekonomický rast udržateľný je najpopulárnejšia odpoveď, že technologický pokrok si vždy nájde riešenie. Verí sa, že obnoviteľné zdroje energie, elektrické autá a „inteligentné“ riešenia už dláždia cestu zelenšej budúcnosti. Koncept cirkulárnej ekonomiky, ktorý tvrdí, že každý odpad by sa mohol stať zdrojom pohonu vpred ekonomického procesu, tiež naberá na popularite.
Avšak väčšina ekonómov súčasnosti, napriek ich tvrdeniu, že sledujú vedu a rozum, stále, zdá sa, popiera jedny z najdôležitejších fyzikálnych zákonov – zákonov termodynamiky. Tieto zákony nerobia nič menej ako vládnu fungovaniu fyzického sveta, hmoty a energie. Keďže ekonomický proces je založený na interakciách hmoty a energie, je nemožné vyčleniť prírodné zdroje z ekonomickej rovnice.
Začnime najprv čistou vedou
Je predovšetkým dôležité pripomenúť, že v uzavretom systéme energiu a hmotu nemožno vytvoriť. Možno ich iba transformovať a ich kvantita vždy ostane rovnaká. To je zákon zachovania energie – prvý zákon termodynamiky. Uzavretý systém môžeme definovať ako systém so žiadnou interakciou s prostredím mimo daného systému. Zem teoreticky nie je uzavretý systém, ale v ľudskej mierke je takmer uzavretý, až na dva prípady:
Z hľadiska hmoty niekedy dostávame z vesmíru meteority. Ale ich kvalita a počet robí nadbytočnú hmotu irelevantnou pre ekonomický proces.
Z hľadiska energie jedinú, ktorú získavame mimo Zeme je solárna energia (vo veľmi výdatnom množstve). Ako uvidíme neskôr, toto má veľmi dôležité implikácie pre naše moderné ekonomiky.
Vrhnime sa teraz na druhý termodynamický zákon – zákon entropie. Najprv, čo je entropia? Websterov univerzitný slovník (Webster’s Collegiate Dictionary) (1948) poskytuje nasledovnú zjednodušenú definíciu: „miera nevyužiteľnej energie v termodynamickom systéme“. Vo Francúzsku Laroussov slovník (Larousse Dictionary) (1975) hovorí jednoduchšie: „mierka, ktorá dovoľuje odhadnúť degradáciu energie v systéme“.
Vzhliadnuc na to z pohľadu človeka, energia môže mať dva stavy: použiteľná a nepoužiteľná. Napríklad uhlie je použiteľný energia, pretože človek ju môže pretvoriť na teplo alebo mechanickú energiu. Pri spaľovaní uhlia zostáva jeho chemická energia konštantná. Avšak jeho použiteľná energia alebo voľná energia sa transformovala na nepoužiteľnú alebo sprievodnú energiu vo forme tepla, dymu a popola.
Keď sa zvýši množstvo nepoužiteľnej alebo sprievodnej energie, hovorí sa, že entropia sa zvyšuje. A podľa zákona entropie: „V uzavretom systéme, entropia sa vždy zvyšuje nevratne.“
V praxi to znamená, že energia a hmota sa stále degradujú. To je hlavný dôvod, prečo sa časom jedlo kazí, naše domy rozpadajú, naše nástroje a prístroje napokon vypovedajú službu a že… jedného dňa zomrieme. Nič nie je trvalé. Čo sa týka energie, ten zákon znamená, že každá premena energie (napríklad z chemickej na mechanickú) vytvára termálnu energiu (teplo) a že teplo nikdy nemožno konvertovať naspäť na inú formu energie (v uzavretom systéme).
Vďaka tomuto zákonu nikdy nemôžete vytvoriť kocku ľadu z roztopenej vody bez dodatočného vstupu energie. Podobne nikdy nemôžete vyrobiť nové koleso auta z častíc oddelených trením. Také koleso je navždy degradované a častice (nám) navždy stratené. To koleso nikdy viac nemožno spraviť novým bez externého vstupu – novej hmoty a energie. Vo vyššie uvedených príkladoch o kuse uhlia, ľadovej kocke a kolese hovoríme, že sú v stave nízkej entropie, kým ich degradácia tvorí stav vysokej entropie.
Prečo je zákon entropie problém pre naše moderné ekonomiky?
Našťastie pre nás, slnko existuje na spomaľovanie zvyšovania entropie Zeme. Konštantný prídavný energetický vstup slnka umožňuje žijúcim organizmom prežiť a zachrániť sa pred vymretím. Teoreticky, ak ekologické podmienky na Zemi ostanú rovnaké, život môže prekvitať až do „konca“ Slnka.
Naše moderné ekonomiky sú však energeticky iba okrajovo závislé na Slnku. Energetické vstupy sa predovšetkým spoliehajú na ťažbu a baníctvo fosílnych palív a minerálov, ako napríklad uhlie, ropa, plyn, urán, piesok, rôzne skaly, kovy a vzácne pôdy. Napríklad 78% všetkej elektrickej energie je dnes generovaných z fosílnych palív. Dokonca aj solárne panely potrebujú pre svoju konštrukciu extrahované čisté materiály, ako napríklad vzácne pôdy. Tieto zdroje sú obnovované po takom dlhom čase, že sú z ľudského hľadiska považované za neobnoviteľné.
To spôsobuje veľmi veľký problém udržateľnosti v našej modernej civilizácii.
Napríklad poľnohospodárstvo, základňa civilizácie, je dnes vysoko závislé na fosílnych palivách pre hnojivá, pesticídy a stroje (orba, spracovanie, balenie, preprava). Keď jeme šalát, už viac nekonzumujeme produkt solárnej energie (slnko pre rast plodiny, slnko pre pestovanie potravy nevyhnutné pre farmára na energiu pre farmu). „Jeme“ zmes energie slnka a fosílnych palív. Rovnaká logika sa aplikuje na modernú medicínu. V skutočnosti, Joseph Tainter, antropológ a autor knihy Kolaps komplexných spoločností (The Collapse of Complex Societies) v roku 1988 uvažuje, že 2/3 ľudí je dnes nažive kvôli rope.
Populárne riešenie pochádza z recyklácie. Proces recyklácie však vyžaduje vysoké množstvo energie a zdrojov, a preto sú jeho benefity len okrajové.
„Ako ukazuje Grosse (2010), v ekonomike, kde sa zvyšuje materiálna spotreba, recyklovanie môže len oddialiť vyčerpanie. Autor si berie za príklad oceľ, najlepšie recyklovateľný materiál na svete. Pri súčasnej 62%-nej miere recyklácie a s 3,5%-ným medziročným rastom spotreby, recyklovanie len odďaľuje vyčerpanie o 12 rokov. Ak udržíme mieru spotreby stabilnú, aj zvýšenie miery recyklácie na 90% by pridalo len 7 rokov navyše pred vyčerpaním.“ (European Environmental Bureau (EEB), 2019)
EEB ďalej vysvetľuje: “Keďže materiály časom nevyhnutne degradujú (2. zákon entropie), na výrobu rovnakých produktov sa dajú opätovne využiť iba niekoľkokrát, pričom nakoniec musia byť použité na výrobu iných produktov nižšej „kvality“. Inými slovami, skôr či neskôr sa akákoľvek recyklácia nevyhnutne stáva „downcykláciou“.
Proces degradácie energie a hmoty sa, prirodzene, deje neustále. Ale činnosti človeka, diktované nutnosťou exponenciálneho ekonomického rastu, urýchľujú tento proces natoľko, že solárna energia nestačí kompenzovať a obmedzovať nárast entropie.
Problém je, že množstvo dostupnej hmoty na Zemi je limitované. Hoci je hmota prítomná v astronomických kvantitách na Zemi, iba malá časť je prístupná a nie všetko je relevantné pre ekonomiku. Všade na planéte sme konfrontovaní s klesajúcimi ziskami. To znamená, že musíme vynakladať viac a viac úsilia, aby sme získavali stále menej zdrojov.
Riešením preto je zbaviť sa našej závislosti na energii a hmoty pochádzajúcich z fosílnych palív a iných minerálov, a prepojiť civilizáciu koľko sa dá s hojnou energiou slnka a na ňom závislých zdrojoch hmoty, ako napríklad dreva. Toto je fyzická podmienka pre trvalý dlhotrvajúci život na Zemi. Ďalšia možnosť, nepretržitý rast, nevyhnutne zníži schopnosť prežitia ľudstva z dlhodobého hľadiska. Avšak prepojenie našej civilizácie so Slnkom znamená vývoj, ktorý nepresahuje rýchlosť prirodzených cyklov. Pre materiálne bohaté krajiny to preto znamená zniženie produkcie a spotreby energie. Pre chudobné krajiny to znamená rásť po určitú hranicu. Pre každý krajinu na planéte je nevyhnutné definovať a zamerať sa na stabilnú ekonomiku. Len taká ekonomika by mohla uspieť v „uspokojení potrieb súčasnej generácie bez ohrozenia schopnosti budúcich generácií uspokojovať vlastné potreby“ (oficiálna definícia udržateľného rozvoja.)
Rastová ekonomika časom nutne vedie ku kolapsu našej civilizácie a hrozba zmeny klímy dnes dokonca znamená možný kolaps schopnosti Zeme udržať život.
Na záver, zákony termodynamiky kladú ľudstvu otázku. Na jednej strane, ľudstvo môže mať veľmi krátky život, ale vzrušujúci a extravagantný (pre menšinu, predovšetkým bohatých ľudí) vďaka rapídnej spotrebe zásob zdrojov a degradácii prostredia odvodených z ťažobných a spracovateľských aktivít. Na strane druhej, mohli by sme si kolektívne zvoliť veľmi dlhý život znížením tempa ťažby na minimum. Pre moderného človeka zaneprázdneného márnymi činnosťami diktovanými reklamou a súťažou to znamená zvoliť si život, ktorý sa javí byť monotónnejší, fyzicky náročnejší a menej vzrušujúci. Perspektíva nerastu má v skutočnosti za cieľ vybudovať ekonomiku „radosti zo života“ (Nicholas Goergescu-Roegen) alebo „hospodárnej hojnosti“ (Serge Latouche), kde ľudia nadobudnú nový pocit komunitného života a budú mať viac pôžitku zo starostlivosti a bytia (spirituálne rastúc), na rozdiel od zhromažďovania tovaru (spirituálne upadajúc).
Tento text je inšpirovaný rozšírenou francúzskou edíciou knihy “The Entropy Law and the Economic Process”, 1971, od Nicholasa Goergescu-Roegena.
Poznámka: Nicholas Goergescu-Roegen sám nebol veľmi spokojný so svojimi vlastnými závermi, vedomý si, že by sa sotva mohli stať populárnymi. Jasne označil za úplne vylúčenú myšlienku návratu do jaskýň (alebo na stromy) a spísal rad všeobecných odporúčaní:
- Vyhubiť vojnu a zbrojný priemysel
- Medzinárodná pomoc bohatých krajín chudobným krajinám
- Redukcia a kontrola populácie
- Boj proti energetickému odpadu
- Obmedziť priemysel vyrábať len čo je potrebné
- Skoncovať s „módou“, ktorá nás núti vyhadzovať použiteľné produkty
- Prebudovať priemysel, aby produkoval trvanlivé a opraviteľné produkty
- Spomaliť tempo našich životov pre získanie viac času na trávenie ho inteligentným spôsobom namiesto zbytočných aktivít
Vo svojej knihe tiež krátko kritizuje používanie nukleárnej energie na základe toho, že produkuje teplotné znečistenie, narúša ekológiu riek a umožňuje vývoj iných škodlivých priemyslov. O kritike masovej produkcie energie sa môžete dočítať v našom článku inšpirovanom knihami Ivana Illicha: Energia, spravodlivosť a demokracia.